Už vo svojom prvom samostatnom filme sa Fellini ukázal ako filmár schopný skvelého vedenia hercov, navodenia zápletky a udržania príbehu v napätí, obdivovateľ Ríma a skvelý pozorovateľ človeka, ale hlavne výnimočný satirik. Jeho ostrý výsmech ľudskej hlúposti a malomeštiactva je na námete zo sveta brakovej literatúry viditeľný až nepríjemne jasne a chvályhodnou zásluhou je aj fakt, že dej neskĺzol do trápnej frašky alebo banality. Herci sú skvelí, hoci sa vôbec nečudujem vtedajším producentom, že odmietali Sordiho vo filmoch, lebo je vraj ľuďom nesympatický. Do onej rovnako nesympatickej úlohy velikášskeho zbabelca sa ale hodil dokonale. Naozaj sa tomuto filmu nedá veľa vyčítať, iba ak to, že je omnoho menej zábavný ako režisérove ostatné, respektíve neskoršie filmy, oproti ktorým jednoducho neobstojí.